Reflexie

Nie a nie sa dostať na koniec, aj keď Tre cime malo byť našou poslednou zastávkou, kde sme plánovali nafotiť západ a východ slnka, tak ako i na Alpe de siusi :c)

Z Alpe de siusi (Druhá foto v poradí) nás „vyhnala“ empatia voči domácim, ktorí už majú akurát potiaľto všetkých tých fotografov ktorí sa im dňom i nocou premávajú po pozemkoch. Naše útočisko sme našli na „divokom západe“, konkrétne pri jazere Lago limides (Tretie foto v poradí), kde sme boli za našu empatiu patrične odmenený krásnym slnečným prienikom cez ťažké burlivé mračná. Aj keď to bol len okamžik, vryl sa do pamäte.

Z Tre cime sme sa dali taktiež na útek, a však nie preto žeby sa na nás ľudia pohoršovali, to vôbec nie. Všetci boli milý a usmievavý, ozaj je to tam skvelé(pre tých ktorí ste tam ešte neboli a nájdete si čas a chuť odporúčam). Dôvod nášho úteku boli hromy bijúce na poplach a blesky strieľajúce všade naokolo, keď k tomu pridáte aj hustý neúprosný dážď ste v aute namiesto hodiny pätnásť minút za krásnu pol hodinku.  

Čo teraz, ostávame, ideme predčasne domov, či sa len posunieme o kus ďalej? Taký bol náš tok myšlienok. Nič však netreba riešiť s „horúcou“ a hlavne mokrou hlavou :c). Neutíchajúci dážď a predpoveď sľubujúca dážď na ďalšie tri dni nás doviedla k rozhodnutiu zabaliť to predčasne. Ako sme schádzali do Cortiny d'ampezzo niečo sa zmenilo, všade naokolo vyčíňala búrka no nad priesmykom Giau bola jasná obloha. Zrazu sme mali jasno aj my, to „On“ viedol naše kroky a „vyhnal“ nás z Alpe de siusi a Tre cime, aby sme skončili tu, na Passo giau. Som rád, nesmierne rád, pretože to bol najsamlepší východ slnka za posledné obdobie. Čo sa reflektovalo nielen na našej nálade ale i na fotke, ktorú práve pozeráte nazval som ju „Reflexie“. 



Tu končí náš príbeh. Ak ste sa dočítali od fotografie „Mesačná noc“ (Prvá foto v poradí) až k tej dnešnej, som rád, že zaujali nielen fotografie ale aj krátke úryvky z mojich pamätí. Horám zdar!