V Banskej Štiavnici, neďaleko Námestia sv. Trojice, stojí nenápadný prízemný štvorcový dom. Žiadna tajuplnosť, ani brána do ríše fantázií. Obyčajný dom, kde pred prvou svetovou vojnou, v roku 1912, žila úplne obyčajná rodina Hoffmannovcov. Do tohto domu sa narodil syn Lajosa a Kornélie, Dezider. Bez okázalosti, bez náznakov veľkoleposti, začal sa život človeka, ktorý mal výrazným a mnohokrát definujúcim spôsobom zasiahnuť do života svetových legiend kultúry 20. storočia.
V Štiavnici prežil Dežo s rodičmi len prvé tri roky života. Potom sa rodina presťahovala do Žiliny, kde si jeho matka na železničnej stanici otvorila novinový stánok. Tento moment bol pre Deža veľmi dôležitý, pretože popri novinách sa v stánku začali predávať aj knihy. Mladý Dežo mal otvorenú bránu k vzdelaniu. K postupne sa rozširujúcemu rozhľadu sa pridala remeselná zručnosť – v tridsiatych rokoch sa Hoffmann vyučil za typografa, čo veľmi posilnilo jeho schopnosť obrazového vnemu. Od typografie v túžbe po obraze to už bol len malý krok ku objektívu.
V roku 1934 Hoffmann odchádza z Československa. Neskôr sa sem vracal už len pracovne. Jeden rok stážoval v Paríži pod tútorstvom filmovej spoločnosti 20th Century Fox a vzápätí dostal pracovnú ponuku nakrúcať spravodajské a dokumentárne filmy, ktoré tvorili súčasť žurnálov pred filmovými predstaveniami v kinách. V roku 1935 ho spoločnosť vyslala do Etiópie a neskôr do Španielska, kde nakrúcal vojnové udalosti. Tieto dve príležitosti veľmi významne ovplyvnili jeho ďalší život, pretože tu mal možnosť spolupracovať s ľuďmi ako Robert Capa, či Ernest Hemingway.
Druhá svetová vojna ho opäť situovala do pozície vojnového kameramana. Po vojne zostal v Londýne, otvoril si nahrávacie a fotografické štúdio. Z poverenia samotného Josipa Broza Tita nakrútil prvý povojnový dokumentárny film o Juhoslávii. Postupne si však získava rešpekt aj ako fotograf. Sprvoti síce fotí len príležitostne pre noviny a časopisy, no v roku 1955 sa v jeho živote udeje kľúčový zlom.
Dežo si zriadil nový fotoateliér v Londýne na Gerrard Street, v štvrti Soho a ocitol sa v ohnisku rodiaceho sa šoubiznisu. Výborne sa uviedol ako fotoreportér týždenníka Record Mirror, neskôr Daily Mirror a The News Chronicle. Mal prístup na rôzne stretnutia vtedajšej kultúrnej smotánky, no popri recepciách tvrdo pracoval a objekty jeho záujmu sa nadchýnali vlastnými momentkami z predošlého večera už v ranných vydaniach novín.
V roku 1962 sa Hoffmann prvý krát stretol s The Beatles v Liverpoole. „Chrobáci“ sa dovtedy fotili výhradne v ateliéri, v predom štylizovaných pózach. Dežo im predostrel vlastnú emočnú a koncepčnú víziu, ktorou prevrátil naruby fotografiu sveta šoubiznisu. V Selftonskom parku v Liverpoole si ľahol do trávy a nechal štvoricu behať, skákať, šantiť dookola. A fotil ich. A jeho fotky ich presvedčili.
Presvedčili aj ostatných. V jeho ateliéri v Soho si začali podávať kľučku rodiace sa hviezdičky, aj zavedené legendy. Zrazu všetci chceli dynamické fotografie, chceli byť slobodní, nezošnurovaní. Toho času snáď neexistovala kapela, ktorá by nebola chcela mať fotky od Deža Hoffmanna.
Jeho srdcovkou a dvorným projektom však zostávali The Beatles. Bol jediným profesionálnym fotografom, ktorý s nimi absolvoval všetky ich turné po Európe a počas ich prvého amerického turné bol súčasťou ich oficiálneho sprievodu. Prakticky vytvoril ich charakteristický vizuál a rozhodujúco sa podieľal na ich mediálnom image.
Dežo Hoffmann zanechal po sebe viac ako milión fotonegatívov. Všetky zo žánru showbiznisu. Na dôchodku, začiatkom 80. rokov, odložil fotoaparát a pustil sa do spracovávania svojich životných príbehov. Táto práca však zostala nedokončená. Dezider Hoffmann umrel 26. marca 1986 v Londýne a pochovaný je na cintoríne v Golders Green.
Pridaj komentár
. 
