Bicyklom po Európe 12 - Jadran

Slovenské more, aspoň tak pomenovali Jadran všetky slovenské cestovky, alebo České more, ako mu hovoria v Česku. A myslím si, že magyar tenger bude to isté. Ale to nie je podstatné. Hlavne že sa tam cítime dobre, je to len toď za rohom, strava ako od babičky, pivo za dvadesetykuna. Rozprávať o Chorvátsku je nosením dreva do lesa, lebo každý tam už aspoň raz v živote bol. Niekto tam chodí celý život. Podaktorí na jedno a to isté miesto. Do jedného apartmánu. Do tej istej izby. A do tej istej posteli, tak ako sa spieva v pesničke od Ričiho Müllera.  Tak to je Chorvátsko. Peťko Stašák a Jadranka vedia o čom spievajú. More modré, vínko zlaté.

To je ona: Krivolaká ulička z hociktorého kúta Chorvátska. Táto konkrétna je z mestečka Jelsa na ostrove Hvar. Myslím si, že všetci sú z nej unesení. 

ČASŤ PRVÁ ZO SEVERU NA JUH

Hneď na úvod musím povedať, že celé východné pobrežie Jadranu od Istrie až po koniec Čiernej hory je doslova nepriateľské pre cyklistov. Česť výnimkám. Očakávať tu niečo ako "Pista ciclabile Sarca" na severe Lago di Garda je čistá utópia a sen. Zato kvalitnej šotoliny súcej ako podklad pod D4R7, alebo jazdu zručnosti medzi autami tej si tu človek užije až-až. Tento hendykep je na druhej strane zase vyvážený tými krivolakými uličkami. 

Odfotografovať a napísať niečo nové o dovolenkových destináciách Jadranu je prakticky nemožné.  Aj  malé deti poznajú mestá ako Dubrovník, Zadar, Split či Pula, Makarska, povestné štrkové pláže, Karlovačko a Užujsko. Pokúsim sa vám ukázať miesta mimo hlavných destinácii, o ktorých ste možno ani nepočuli. K niektorým je cesta pomerne jednoduchá, hravo zvládnuteľná na kole autom či pešo. K niektorým to bude horšie.  Niektoré objavíte čisto náhodou, tak ako ja.

To je on : cyklochodník medzi Petrčane a Zadarom.

A jeho pokrvný brat na Hvare k poloostrovu Kabal

Ale na druhej strane práve takáto cesta necesta vás dovedie k tej pravej perle chorvátskych pláži. Osamotená malá plážička bez živáčika a samozrejme bez piesku. Ako napríklad na konci polostrova Kabal malá pláž hneď vedľa starých vojenských tunelov (nemýliť si to z eurofondovým tunelom) snáď ešte z doby Napoleona. To je Uvala Lozna. Posledný prudký úsek už bicyklom nedáte. Pekne po svojich. Na ľavej strane s výhľadom na ostrov Brač sú tie spomínané tunely.

Pláž Lozna

A že tunelári sú len na Slovensku

Pláž Dubovica na južnej strane Hvaru

Ak by ste sa vybrali zo Zadaru na Nin, potom na dedinku Vrsi a odtiaľ na severovýchod cez kamenné polia dostanete sa k pláži "Srdce Chorvátska" kam chodia iba domáci.

O nejakých 200 kilometrov južnejšie na ostrove Brač je jedna z najfotogenickejších pláži Chorvátska Zlatni Rat v mestečku Bol. Je zásadný rozdiel, či sa na ňu pozeráte z pláže, alebo z neďalekého kopca Vidova hora. Z Bolu je to cirka 35 km stále do kopca  a cestou tam nastúpate takmer tisícku výškových metrov. Cestou naspäť klesnete o tú tisícku. Za odmenu je luxusný výhľad dolu na Zlatý roh. Hore pod vysielačom je bufet aj s Karlovačkom aj s Užujskom.

Zlatni Rat

Dominikánsky kláštor v mestečku Bol

Bicyklovanie okolo mesta Omiš sa mi ľúbilo, lebo cez priesmyk sa dostanete k rieke Cetine a ste mimo hlavnej cesty, kde je premávka už ako tak akceptovateľná a bezpečná. Cestou do dedinky Gata cez malý tunel sa dostanete až k soche s Milou Gojsalič. Jej príbeh sa odohráva v roku 1530 v bojoch proti turkom. Ďalší luxusný výhľad. 

Na tomto mieste na Google maps je ešte dnes (marec 2020) zachytená havária motorkára. Pekná cesta s pekným výhľadom, šikana, ľavá, práva, plný, päťka, medziplyn šestka, brzda, plyn. Bum bác. Servis a záchranka. Pekný deň za nami. Niet nad zdravý rozum. Ale čo už, aj takých autobus zoberie.

Mila Gojsalic a výhľad na kaňon rieky Cetine, vzadu ostrov Brač. Kto vie koľko návštevníkov Omišu tu bolo. Pýtam sa, lebo ani mojej manželke sa do toho kopca nechcelo ťahať bicykel. Aspoň že autom sme išli okolo pri návrate domov.

Tam dolu pod kopcom za riekou je cestička takmer autoprázdna, ktorou sa dá dostať až k Baška Voda. Cestou vľavo, vpravo zopár zabudnutých a polo opustených sídiel. Rovnako pekné a fotogenické. 

Za Milou Gojsalič sa môžete otočiť smerom na dedinku Gata a pred ňou odbočiť do kopca smerom na Tugare a ďalej až do Splitu. Tam niekde v polovici cesty narazíte na Eco Etno Selo Gažin Dolac. Aspoň tak je to uvedené na smerovej tabuli. Ďalej za kostolom je v kopcom ten Gažin Dolac. Miesto bohom zabudnuté, opustené, v stave klinickej smrti, kam už aj tá s kosou prestala chodiť. V tomto prípade netreba s ničím váhať. Príde doba a nebude tomu až tak ďaleko, keď aj posledná budova padne a zostane po nej len kôpka nešťastia.

Eco Etno Selo Gažin Dolac 

Jedna z ďalších predsmrtných fáz pri ceste do zabudnutia. Malo Grablje na ostrove Hvar. Nedajte sa odradiť. Aj keď to mapa nehovorí, cesta tam je. Držte sa stále asfaltu. Žiadna skratka neexistuje. Ak zablúdite ako my, nič nie je jednoduchšie ako sa vrátiť a prvého človeka, ak nejakého stretnete tak sa pýtajte na cestu. Nadávky spolupútnikov vzadu v tichosti ignorujte. Takto to fungovalo aj v našom prípade. Z Milnej na severnú stranu Hvaru je to len slabých 5 - 6 kilometrov.    

Už keď budete na tomto konci tak z Tučepi sa dá ísť na najvyššiu horu v Chorvátsku - Sv. Jure. Od bufetu asi v polovičke cesty ďalej už nič nieje. Len tie kamene. Ja som sa niekde vo výške okolo 1200 metrov otočil, s tým že zmoknúť môžem aj pri mori a nie vo výške 1700 m. A pritom to ráno vypadalo na prechádzku ružovou záhradou. Snáď nabudúce.

Výhľad z cesty na Sv. Jure

Cestou na Sv. Jure

Tu bola pre mňa vtedy konečná. 

Pred cestou do Bosny sme sa zastavili v Drveniku. Všehovšudy som tu bol tri krát, ale nič sa tam nezmenilo. Myslím že aj tie kvetináče stáli na tom istom mieste. Tu sa načisto zastavil čas. Tu máte stále 33 alebo 44. Ako chcete a koľko chcete. Je to miesto kde keď zatvoríte oči a zalovíte v pamäti 10, 15 či 20 rokov dozadu a otvoríte tak máte pocit, že ste v tom roku. Niečo podobné ako Anténa Rock. Aj tu mám pocit, že mám 33. Aj vtedy aj dnes stále tie isté pesničky. Ešte že ten Robo R má taký hlboký rockovo prefajčený hlas.

Drvenik medzi rokmi  1990 až 2200. Vždy aktuálna fotografia. 

Sučuraj, vtedy aj teraz stále zlatúčko chrumkavý

Bicyklovačka v Bosne a Hercegovine je kapitola sama o sebe. Moc sme tam toho nedali, lebo po pár kilometroch sme boli opäť v Chorvátsku. Vnútrozemie tak ako inde na Balkáne. Ale boli tu pekné destinácie, ktoré jednoznačne stáli za to. Napríklad taký Mostar, Jajce či Kravice alebo Medžugorie. Dva krát nás tu zastavili policajti, išli sme v aute. V mojom prípade mi príslušník išiel vytrhnúť páčky spod volantu, že prečo svietim. Ja na to, že to je automat. Naštartujem svieti. Zhasnem - nesvieti. Krátka názorná inštruktáž a pán pochopil. Druhý krát šoférovala manželka. Že vraj kontrola. Tak mu dala doklady, on ich pozrel a všetko OK. Po stovke metrov jej hovorím, vieš že si mu dala doklady od tvojho auta. Ona ??"///??ňäff???? Takže tak, v Bosne je to tak.

Tridsaťtri metrov vysoký kríž nad Mostarom  (43.329340, 17.806867)

Ikonický most v Mostare, ktorý bol počas vojny zbombardovaný (video tohoto barbarského činu bolo a možno stále aj je na YT). Dnes je v pôvodnom stave a stále z neho skáču chlapci do ľadovej vody Neretvy. Mali sme tu česť byť pri tom. Ten kríž je na kopci v pravo, bohu žial mimo záber.

Medžugorje - miesto nad sotva štvortisícovým mestom, kde sa  24.6.1981 šiestym deťom zjavila Panna Mária s dieťatkom v náručí. 

A ten poznáte o tom politikovy, ktorý by ukradol aj Krista z kríža ?

Vodopády Kravice

Pokračujeme stále na juh. Okolo svetoznámeho Dubrovníka, alebo Kráľovho prístaviska z Hry o tróny s povinnou návštevou vyhliadky nad mestom ideme priamo do Čiernej Hory. Rovnako ako Chorvátsko či Bosna je aj Čierna hora tá istá krvná skupina. Až na to, že oni používajú azbuku a nemali ani svoje peniaze. Platilo sa tam Eurom (a možno aj dnes).  Aj tu majú balkánske špeciality ako najkrajšia pláž, či najstarší olivovník. V prípade mesta Bar sa jedná o tisícročný olivovník, ktorý má tu česť že ho zobrazí aj google na svojich mapách.

To je ona, tisíc ročná maslenica

To čo zostalo zo Starého Baru v kopcoch nad novým mestom pri mori. 

Skadarské jazero pri mestečku Virpazar. Pekný výlet bol zo Sutomore ku Skadarskému jazeru, ktoré tvorí aj hranicu medzi Čiernou horou a Albánskom, ktorý rovnako ako každý iný výlet skončil v príjemnom chládku pod stromom s oroseným v ruke. A to je to čaro spoločných výletov.

.

Tu z Čiernej Hory sme si urobili krátky výlet aj do druhého najväčšieho mesta v Albánsku Shkodres. Hore nad mestom a riekou Bojana sú pozostatky pevnosti Rozafa. Dolu nefalšované Albánsko roku pána 2012. Je aj to pravdou, že dnes už to môže byť iné, krajšie mesto. Ale vtedy to bol iný kultúrny šok. Na WC klietka s opicou, pri Bojane chlapik s wapkou a prevádzkoval si umývarku. Príjem aj výdaj bol priamo z a do Bojany. Pár obrázkov z mesta je nižšie.

.

.

ČASŤ DRUHÁ - KRÁĽOVSTVO KAMEŇOV

Musíme si naliať čistého vína a ísť s pravdou von a to, že toto je skutočné kráľovstvo kameňov vo všetkých jeho možných aj nemožných podobách, farbách, veľkostiach, tvaroch od malo až po ťažko tonážné kusy. Viac kameňov na kilometer štvorcový som videl asi len Gran Canaria. Ale nie je to zas fatálne. Pri dobrom vínku, či orosenom sa to dá v pohode a v zdraví prežiť. Jednoznačnou top kamennou destináciou je ostrov Pag. To už hraničí s čístým šialenstvom.

Už pri výjazde z dialnice ste náležito upozornení ktorá bije, čo vás čaká a neminie

.

.

.

Stromy, tak ako ich poznáme z naších končím tu neexistujú. Tie, ktoré tu živoria tak to pomaličky vzdávajú a odporúčajú sa do večných lovíšť. Aj napriek tomu je tu nejaká paralela s tými našími krásnymi, vysokými krasavcami z naších hôr. Aj oni tak isto prehrávajú boj a rovnako sa pomaly odporúčajú do tých ístých večných lovíšť. Na korbách kamiónov. Astala vista bejby.

Aby som nekončil tak pochmúrno ešte niekoľko fotografii z iného konca. Toho krajšieho.

Jajce, Bosna a Hercegovina

Vrbovska, Hvar

Miesto o kúsok ďalej, alebo bližšie

Stari Grad, Hvar

Rovinj, Istria

Svety Nikola, tam niekde pri Zadare

Neretva, Bosna a Hercegovina

Sveti Stefan, Čierna Hora

Ďakujem za prečítanie tohoto, ako aj ďalších fotozápisníkov z naších bicyklovačiek po Európe

V rokoch 2005 až 2019 nafotil a v roku 2020 napísal Peter